Podľa starej legendy nemuseli kedysi ľudia zvážať drevo z hôr. Jednoducho samo prišlo na to správne miesto. Až jedného dňa si istá žena chcela uľahčiť cestu domov a vysadla na drevo, aby ju odviezlo. No drevo sa z miesta ani nepohlo. A odvtedy musia ľudia ťažko pracovať, aby dostali drevo z hôr do svojich dvorov. Či to naozaj tak bolo, nevedno, dnes sú však ľudia lesu vďační za každý kus dreva – a nielen ten, ktorý slúži na kúrenie, ale aj za drevo, ktorému tí šikovnejší dokážu vdýchnuť dušu v praktických predmetoch každodennej potreby. Stolár a rezbár Jozef Dobiáš z Klátovej Novej Vsi v okrese Partizánske považuje svoju prácu za krásnu a inšpiratívnu. Hana Michalčíková sa ho pýtala aj na to, aké drevo pri práci využíva?
Čo ma živí Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači. Kedysi bolo drevo všade okolo nás. Boli z neho krásne príbytky - drevenice. Kuchynské lavice, stoly, náradie, neodmysliteľné črpáky, sudy na víno, válovy pre zvieratá, korýtka na zabíjačky, aj obyčajné varešky pre gazdinky. Z dreva boli hračky, sane, aj kočíky pre bábiky. Jednoducho s drevom sa spájal život. A tak celkom ani nezanikol. Ak keď mnohé drevené pomôcky nahradili veci z plastov. Ľudí verných prírodnému materiálu drevu je však stále dosť. Patrí k nim aj stolár a rezbár Jozef Dobiáš z Klátovej Novej Vsi v okrese Partizánske, s ktorým v rozhovore pokračuje Hana Michalčíková.
Čo ma teší
Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
V rodine rezbára a stolára Jozefa Dobiáša z Klátovej Novej Vsi je drevo všade. Na dvore, v dielni, aj v dome. Ak si s manželkou Dagmar chcú posedieť pri stole, tak na stoličkách, ktorým vybrali podobu. Na dvore v besiedke si ubolené ruky vyložia na masívny stôl, ktorý je vizitkou vkusu a zručnosti majiteľa. A keď sa zarozprávajú, tak celkom iste sa zhodnú na hlavnej téme - a tou je drevo.