V minulosti bolo úplne bežné počuť rinčanie kovu, ktoré vychádzalo z dielní kováčov. Majstri kováči predstavovali vážených členov spoločnosti, bez ktorých by sa ľudia stredoveku alebo staroveku nezaobišli. Šľachta a obyčajný ľud ich potrebovali na výrobu širokého spektra predmetov od remeselných nástrojov až po majstrovské zbrane vyrábané tými najskúsenejšími.
Dnes by ste v mnohých dedinách či mestách remeselných kováčov asi darmo hľadali. Stále je však dosť tých, ktorí sa tomuto remeslu venujú ako koníčku. Tatiana Šušková na letnom podujatí v ostrove pri Piešťanoch našla kováčov hneď dvoch.
Jeden kováč koňa kuje I.
Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
Voľakedy sa dedina bez kováča neobišla, vyrábal totiž všetko, čo dedinčania zo železa potrebovali – motyky, sekery, vidly, časti pluhov, klepce na zvieratá, pánty, mreže, okenice, náhrobné kríže. Okovávali sa kolesá vozov, podkúvali sa zvieratá.
Priemyselná výroba vytlačila kováčov do ústrania, a dnes už zostalo len málo majstrov tohto remesla, ktorí vedia ako pracovať s kovom a pretvárať ho na svoj obraz. Je však pravdou, že v dnešnej dobe si môžu vyberať robiť to, čo ich najviac baví a mnohí svoje remeslo radi ukazujú aj verejnosti na rôznych slávnostiach, remeselných či folklórnych festivaloch a iných letných podujatiach.
Tatiana Šušková sa Eduarda Geclera z Perneka spýtala koľko rokov je kováčstvo jeho záľubou.
Jeden kováč koňa kuje II.
Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
Je pekné ak sa ľudia, pre ktorých nie je kováčstvo obživou, ale zábavou a radosťou radi na letných podujatiach podelia s veľkými aj malými o to, čo z tohto tradičného remesla zostalo. Majstrov kováčov z Dolian a Perneka vám predstavila Tatiana Šušková.
