Slovenský jazyk je nielen povinný predmet v školách, je to aj živá reč, ktorá nás sprevádza po celý život. Je to náš materinský jazyk, v ktorom sme sa učili komunikovať, poznávali okolie, svet, vedieť v ňom vyjadrovať svoje city, čítať básne či poviedky. Niekedy sa k nemu správame macošsky a zanášame ho nespisovnými slovami. Nemusíme si klamať, žiaľ aj vulgarizmami. Tie do slovnej zásoby spisovnej slovenčiny nepatria. Naopak novotvary, ktoré priniesla doba, slovnú zásobu jazyka dokážu obohatiť. Aj o tom sa Hana Michalčíková rozprávala s Oľgou Orgoňovou z Filozofickej fakulty UK v Bratislave.
Slovenčina sa mení ako život sám I. Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači. Slovenčina ako jazyk v živom pohybe, aj o tom dnes hovoríme. Oľga Orgoňová z Filozofickej fakulty UK je známa otvoreným hravým vnímaním slovenčiny. Tvrdí, že stavať pomyselné hranice pred tým, čo v slovenčine nechceme ,je veľmi ťažké. To, čo v slovenčine bežne funguje medzi mládežou, koničkármi, odborníkmi v istej profesii, slovenčinu nedegraduje. Degradovať ju môžu len agresívni, vulgárni a nemiestni ľudia. Obohacovať ju však môže mnoho nárečových slov z rôznych regiónov Slovenska. Hana Michalčíková pokračuje v rozhovore s Oľgou Orgoňovou.
Slovenčina sa mení ako život sám II.
Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
V každom prípade znalosť nárečových slov sa nám môže zísť. Ako potvrdili profesorka Oľga Orgoňová a doktorandka Števka Budzáková úplne prakticky aj pri čítaní literatúry z obdobia realizmu, či už diel Kukučína, Tajovského, alebo Timravy. V ich knihách môžeme naraziť na slová ako čugaňa, feruľa, čo sú palice, fištrón, ktorý sa spomína v Rysavej jalovici je zasa rybí tuk. Študenti slovenského jazyka takto pri čítaní textov úplne prirodzene prichádzajú do styku s nárečím a ľahšie poznávajú slovenskú literatúru.
